Môj dedko Juhás bol svetaskúsený človek, ktorý by sa iste vedel uplatniť aj v dnešnej dobe. Už ako pätnásťročný odišiel za svojim bratom do Ameriky. Práca, ktorú
tam prisťahovalci zvykli vykonávať nebola ľahká, ale on mal jednu dobrú vlastnosť - vedel sa na život pozerať z veselej stránky a aj sám sa neraz postaral o dobrú
náladu v spoločnosti, v ktorej sa práve nachádzal. Neviem už presne, čo v čase svojho prvého pobytu v Amerike robil. Viem len z rozprávania svojej babky, že sa snažil
byť tam čo najdlhšie, aby po návrate domov už nemusel rukovať na vojnu. Ale tento plán mu nevyšiel. Akonáhle sa ako 24 ročný vrátil do vlasti a prihlásil na úrade,
pozvala si ho rakúsko-uhorská armáda do svojich radov a podržala si ho celé tri roky. Bolo to niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov 19. storočia. Vojakom vraj nebol
ktovieakým, ale keďže sa v Amerike podučil hre na trúbku, urobili z neho vojenského trubača. A tu kdesi sa začína môj príbeh. Jedného jarného dňa vypochodovala
vojenská jednotka môjho deda na vojenské cvičenie. Pochodovali niekoľko dní, môj dedo s veľkou trúbou na chrbte, až prišli do cieľa - neveľkej maďarskej dedinky
a tam rozložili svoje stany. V nich v nepohode prespávali vojaci. Oficieri si vyhľadali príjemnejšie bývanie v chalupách. Popri výcviku, ktorý určite nebol príjemný,
snažili sa vojaci v čase voľna troška presliediť dedinu, pošpásovať s dievčatami, nechať sa pozvať na dobrú maďarskú večeru k mamičke nejakej peknej Ilonky. Po
niekoľkých dňoch už vojaci celkom dobre vedeli, kde sa vyplatí ísť a kde nie. Ale stalo sa, čo sa nemalo stať. K veliteľovi jednotky prišla hneď z rána na ponosu
rozčúlená gazdiná, že jej v noci zmizli z komory klobásy a že zlodejmi boli určite jeho vojaci a žiada okamžite zjednať nápravu, lebo škoda je veľká. Nešťastný
veliteľ bránil svojich vojakov ako vedel, ale generála v sukniach nepresvedčil. Nakoniec pristál na to, že nechá prehľadať vojenské stany, a ten, u koho sa klobása
nájde, bude prísne potrestaný. Hľadali, hľadali, ale klobásu veru nenašli. Až teraz mohol veliteľ postupovať rázne. Keďže občianka krivo obvinila vojakov
rakúsko-uhorskej armády, podal hlásenie na vyšších miestach , v krátkom čase vyhlásil koniec cvičenia a nechal zatrúbiť na odchod. Zatrúbiť ako zatrúbiť, dedkova
trúba nechcela poslúchať a vydávala akési čudné zvuky a tak vojaci odpochodovali i bez trúbenia. Keď za dedinou zrušili pochodový krok a začali sa voľnejšie baviť,
prišlo aj na dedovu trúbu. Bodaj by bola mohla trúbiť, keď bola upchatá klobáskami! Aj keď to nebol v žiadnom prípade chvályhodný čin, večne hladní vojaci -
spolubojovníci môjho dedka ešte dlho spomínali na výborný koniec tohto vojenského cvičenia.
Podľa rozprávania Aurélie Petrovej
Trinásta komnata
My sme žiaci drienovskí
mozgy, silu máme.
Petrovanskí prehrajú
A my to vyhráme.
S takýmto tajomným pokrikom sa 10. 4. 2001 vybrali súťažiť drienovskí piataci do televízie Global. Ako to nakoniec všetko skončilo, nám napísali a nakreslili priami
účastníci súťaže.
V jeden deň, počas desiatovej prestávky, do našej triedy vstúpila pani učiteľka. Povedala nám, že sme pozvaní do televíznej súťaže Trinásta komnata. Celá trieda sa
potešila. Hneď na druhý deň sme začali s prípravou. Pani učiteľka vybrala piatich súťažiacich, a to: kapitána Daniela, Gabriela, Lukáša, Paťu a Maju. Učili sme sa aj
povesti a maľovali hrad Tematín, pretože i o ňom mali byť súťažné otázky.
Keď prišiel ten vytúžený deň, nastúpili sme do autobusu, v ktorom už boli naši protihráči z Petrovian. Autobus sa rozbehol a zastavil sa až pred veľkou budovou v
Košiciach. Pán šofér nás zaviedol do veľkej miestnosti, kde čakal pán režisér. Keď sme si odložili veci, išli sme si sadnúť na určené miesta.
Skôr než sme začali súťažiť, prezentovali sa talenty drienovskej a petrovanskej školy. A potom prišli na rad súťažné úlohy. Bodovali sme vo všetkých okrem
jednej, poslednej. Protihráč musel obetovať dvoch hráčov, za ktorých získal body, ale nám sa podarilo aj tak zvíťaziť.
V trinástej komnate nás čakala truhlica s cenami. Otvorili sme šesť zámkov, ale cien bolo len päť, pretože jeden bol prázdny. Rozhodli sme sa, že všetky ceny
darujeme detskému domovu na Vodárenskej ulici v Prešove.
Cestou domov sme sa veľmi tešili z víťazstva. Na druhý deň nám všetci gratulovali.
Marko Mruz, 5. ročník ZŠ Drienov
Autorka neznáma:
Oni zachránia svet
Vôňa sena, poľných kvetov,
zelená lúka rozjasní sa v očiach vtákov.
Na krídlach voľnosti letia si svoj let.
Akí sú milí a bezstarostní
vnímajúc len dnešok.
A načo im je vedieť, čo bolo...
a poznať, čo príde s novým vetrom?
V bielych chvíľach vidia celú Zem
a prítmie sa ich netýka.
Ba áno...
Len slabá tma navôkol,
len pomyselné šero.
Iba zeleň cíti tlkot zvonov,
búšia, a či tikocú?
Iba oni znesú na tých krídlach
krásne dni pre tento svet.
Myšlienky
Osud je tvojim pánom. A ak ti prikáže "odíď!", musíš to urobiť. Ale nikdy ti nezakáže zabudnúť.
Život je to, o čom snívaš a všetko ostatné je len sen.
Snažíš sa so svojim životom robiť čo chceš, ale v skutočnosti to on robí s tebou.
Drž sa nad hladinou dovtedy, pokiaľ sa neutopíš.
Chcieť niečo vedieť je ľahké, ale dá ti to prácu, ký sa to naučíš.
ORGAN
Redaktori týchto novín sa vždy potešia, keď sa s príspevkom prihlási obyvateľ obce a takto verejne sa vyzná zo vzťahu k nej, alebo zo vzťahu k niečomu, čo je jej
nevyhnutnou súčasťou. Vedeli by sme si predstaviť náš rímskokatolícky chrám bez zvuku jeho organu? Pán Juraj Murajda vo svojom veršovanom vyznaní dokonca
hovorí, že je kusom jeho života. V niektorom z ďalších čísel uverejníme jeho veršované rozprávanie o rodnej obci, ako si ju pamätá z detstva.
Rozpoviem vám príhodu. Skutočne sa stala. Svoj pôvod mala v organe. Totalita to ťažko znášala. "Súdruh vedúci, ty nechodíš do kostola?" "Nechodím." klamal som,
až sa miestnosť červenala. "Ja chodím na koruš." "Na koruš? Čo je to za podraz?" "To je miesto, kde mám taký veľký klavír. Viete, súdruhovia, organ. Ku organu
vedú schody zvonku, tie ja používam. A na tom organe na koruši hrávam." Súdruhovia zaskočení hundrali, ale našťastie, mňa prekádrovaného z miestnosti vykázali.
Ale vážne. V tom našom kostole ku organu schody vedú zvonku. Neklamal som. Kádrovanie prešlo, na organ som pyšný, čo bolo vo veci? Stál ma veľa cestovania,
odriekania, počúvajte všetci. Na moje veľké prosby pán farár súhlasili. "Budeš mať nový organ." Ožil som v tej chvíli. V prvom rade som sondoval, kostoly som
navštevoval a nové organy preveroval. Ba, nebojácne som stopom do Kutnej Hory cestoval.
"Pamätáte vedúci, ako ste s nami cestovali?" "Pamätám Filip, s ťažkým nákladiakom až do Kutnej Hory. Tam som zašiel do fabriky, prezrel si organy a domov som
znova cestoval s vami. V Hranici na Morave poruchu ste mali. V noci pri nás zastavil vodič Gašpar, mal som po starosti. Ráno som už dispečeroval a od radosti si
pospevoval."
Kutná Hora ma sklamala. Správu som podal stručne. V hlave som kul novú cestu do Varhán v Krnove meste. Tam som organ objednal a šťastne sa domov dostal.
Keď sovietske vojská nás okupovali, dvaja bratia z Krnova nám v drienovskom kostole organ montovali.
Pre kantorovanie prežil som kádrovania aj ďalšie príkoria, no drienovský organ aj dnes považujem za kus môjho života. Rád sa k nemu vraciam. Útrapy, strach, stresy
dnes ma už netrápia. Skromne v kostole spievam a organ s radosťou počúvam. Je to dvojmanual Rieger. Pane, za ten krásny nástroj Ti zo srdca ďakujem a vernosť do
smrti sľubujem.
Slintačka a krívačka, keď vyčíňala v Drienove
Darmo sa považujeme za ľudí, ktorí už strácajú spojenie s pôdou, pracujeme s počítačmi a internetom a zaujíma nás výskum vesmíru. Keď zoberieme do rúk noviny a
čítame, že farmári v Británii vlastným telom kladú odpor tým, ktorí im berú z maštale zdravý dobytok a idú ho utratiť, aby zastavili šírenie epidémie hroznej choroby, ozve sa v nás
náš roľnícky pôvod. Vžívame sa do postavenia tých nešťastníkov. Medzi nami ešte žijú naši spoluobčania, ktorí podobnú situáciu zažili na vlastnej koži.
Najprv si povedzme, ako túto chorobu definuje veterinárna medicína: Slintačka a krívačka je vírusové ochorenie párnokopytníkov, prejavujúce sa výskytom pľuzgierov,
aftov, hlavne v ústnej dutine, na koži vemena, na prechode medzi kožou prstov a rohovinou paznechtov. Je charakterizované vysokou teplotou, nechutenstvom slintaním
a krívaním postihnutého zvieraťa. Spôsobuje veľké hospodárske škody znížením úžitkovosti, niekedy aj uhynutím. Preventívne je účinná vakcinácia. Je prenosné na
ľudí. U človeka sa prejavuje výskytom pľuzgierov na sliznici ústnej dutiny, ktoré sa menia na bolestivé erózie sprevádzané výrazným slinením. Choroba sa prenáša priamym stykom
s chorým zvieraťom alebo nepriamo, napr. požitím infikovaného mlieka. Má väčšinou ľahký priebeh.
Oslovila som niekoľkých starších ľudí a poprosila som ich, aby sa rozpamätali na výskyt tejto choroby v Drienove. Ja sama sa pamätám, že niekedy v
šesťdesiatych rokoch sa hovorilo o tom, že sa u nás slintačka a krívačka vyskytuje. Vtedy asi išlo o výskyt choroby v niektorých roľníckych družstvách. Udržal sa však pod
kontrolou . Vybavuje sa mi, že na niektorých miestach, napr. pri vystupovaní z autobusov bolo treba prejsť cez nádobu s dezinfekčným práškom. V skutočnosti choré
zviera vtedy videl málokto. Ale mne išlo o epidémiu slintačky a krívačky priamo v maštaliach našich obyvateľov. A tak som sa od pamätníkov dozvedela, že táto
choroba vyčíňala ešte niekedy za prvej Československej republiky. Niektorí udávajú roky 1938-39. Navštívila skoro každú maštaľ v dedine. Jej priebeh presne
zodpovedal predchádzajúcemu popisu. Kravy mali choré vemená a kopytá, niektorým zvieratám kopytá opadali, čím sa im vytvorili strašné rany a od bolesti nemohli
chodiť. Slintanie a afty v papuli spôsobovali, že nemohli prijímať potravu. Síce v malej miere, ale stalo sa, že dobytok i uhynul. Moji svedkovia ale uvádzajú, že
väčšinou sa rany zahojili a postihnuté kusy dobytka ostali v maštali a ďalej sa chovali. Stalo sa vraj, že istej rodine uhynuli všetky kravy i mladý dobytok. V tých
časoch rodina bez kravičky to mala veľmi ťažké. Ale našiel sa dobrý človek, učiteľ Alexander Demjančík, ktorý tejto rodine pomohol tým, že jej kravku kúpil. Za toto šľachetné
gesto ho ľudia veľmi chválili.
Tí, ktorých som oslovila, sa už nepamätali, či epidémia mala aj nejaké iné následky, ale v každom z nich ešte teraz rezonuje pocit niečoho výnimočného, z čoho mali
vtedy všetci strach. Mohli by sme si myslieť, že po viac ako šesťdesiatich rokoch intenzívnej práce vedcov sa táto choroba zvládne jednoducho a rýchlo. Žiaľ, nie je
to tak. Dúfajme len, že sa nebude šíriť ďalej a našich končín sa nedotkne.
Helena Vancová
Vďaka tiežobčanom
Jedného dňa si niekto všimol malé stromčeky - tujky na školskom dvore. Povedal si, že by sa mu jeden zišiel, ba nie jeden, ale deväť a o pár dní ďalších jedenásť.
Tak si ich jednoducho ukradol. Žiaci z toho nemali veľkú radosť. Boli sklamaní, že sa to niekto odvážil urobiť. Každý deň sme sa mohli tešiť, ako nám stromčeky
pomaly rastú. A teraz? Teraz sa môžeme tešiť, ako rastie stromček nášmu "kamarátovi". Kladieme si otázku: "A prečo?" Ten, kto to má na svedomí, si zrejme chcel
skrášliť svoju záhradku, alebo si privyrobiť ich predajom. Nemyslel pritom na sklamané deti, ale iba na seba. Dúfam, že sa mu náš letáčik o ukradnutých
stromčekoch dostal do rúk, aby si uvedomil, čo urobil. Ak by niekto vedel o tom, kto stromčeky ukradol, určite by si za odmenu niečo pýtal, ako sa nám to stalo pri
roznášaní letáčikov. Všetky školy v okolí určite nemali takú možnosť ako my, že si deti mohli zasadiť vlastný stromček a starať sa oň. Tí žiaci, ktorí ho ešte
majú, môžu byť radi.
V Drienove je to už tak. Kradne sa, všetko sa rozbíja a nič nemôže byť nepoškodené. To je zásluha niektorých tiežobčanov.
Janka Kakaščíková, 6. ročník ZŠ
Cvičme v rytme
Už niekoľko týždňov okupujú telocvičňu základnej školy v stredu a v nedeľu od 19. hodiny naše dievčatá a ženy. Je to možno už tretí alebo štvrtýkrát, čo sa dámy
v našej obci pravidelne pokúšajú aspoň na chvíľu zahodiť starosti o rodinu (možno niekedy je to len zastieranie pohodlnosti) a venovať hodinu sebe, svojmu zdraviu.
Vyzerá to tak, že tento pokus sa vydaril. Pod vedením cvičiteľky Márie Tomkovej dávajú v rytme hudby zabrať svojmu svalstvu a každá z nich si to chváli. Dokonca sa
im to páči tak, že sa začali stretávať aj v utorok. Zaťažkávacou skúškou ich zaujatia pre cvičenie je práve táto doba, keď k ich povinnostiam pribudli práce v záhrade,
prípadne na poli. Bolo by však škoda nevydržať. My, čo s nimi necvičíme si môžeme spytovať svedomie.
Helena Vancová
Pozvánka
Pozývame vás na úvodný ročník Večerného behu obcou Drienov pri príležitosti Dňa víťazstva nad fašizmom. V prípade priaznivého počasia sa stretneme 7. mája o 18.
hodine pred budovou Jednoty, kde bude štart a cieľ behu jednotlivých kategórií. Pozývame všetkých statočných - deti, mládež, dospelých - ktorí si trúfajú zabehnúť
neopakovateľné kolečko ulicami Drienova, ale i ostatných, ktorí ich budú povzbudzovať.
Športu zdar a drienovským odvážlivcom zvlášť!
Ďalej
Deň víťazstva nad fašizmom si v ten istý deň pripomenieme zapálením vatry na futbalovom ihrisku o 20 30 hod.
Možnosť drobného občerstvenia v bufete.
Aj na toto podujatie vás srdečne pozývame.
Súčasne sa
dňa 7. mája o 20 00 hod. v MIAMI BARE v Drienove
uskutoční
D I S K O T É K A
v produkcii " disco music",
DJ Dušan Bahurinský,
vstupné 30,- Sk
Prajeme Vám príjemnú zábavu.
Futbal
S príchodom jari začali ožívať aj futbalové trávniky , ale hlavne futbalisti, ktorí zimnú prestávku využili na oddych a na prípravu na jarné zápasy. Vo februári sa zúčastnili
halového turnaja v hádzanárskej hale v Prešove., kde obsadili 4. miesto. Prípravu absolvovali v drienovskej telocvični s cieľom, aby sa im na jar darilo lepšie ako v
jeseni, keď získali iba 10 bodov. V piatich jarných zápasoch získali už 10 bodov. Doma sme všetky jarné zápasy vyhrali a bod sme doniesli aj z Chmeľova za remízu 1
: 1. Verme, že je to obrad k lepšiemu a že sa strelecky presadia i ďalší hráči, lebo zatiaľ to na jar "ťahá" iba Peter Sosa, ktorý dal 5 gólov a má ich spolu 8 a
Kišiday, ale ten mal z jesene 6 gólov a pridal 2 jarné. Po jednom strelili Hudačko, D. Kolesár , P. Korem, F. Jurko, Golodžej, Šarišský a Nemec. Čaká nás ešte 7
zápasov, z toho 5 vonku. Veríme, že bodov pribudne a že naši fanúšikovia hráčom pomôžu povzbudzovaním a nie vulgárnym pokrikovaním, čo rozhodne na ihrisko
nepatrí, najmä keď sú medzi divákmi deti, ženy, ale napr. i duchovný. Zvlášť v tom vyniká skupina pravidelných neplatičov, ktorí namiesto športového zážitku a
nedeľnej pohody sa vyžívajú v týchto primitívnych prejavoch a kazia radosť druhým. Ďalším veľkým výkričníkom našej kultúry je ničenie zariadenia a okrasných
stromčekov okolo ihriska. V uplynulých dňoch bolo odcudzených 15 okrasných tují a líp. Vo vianočnom období zmizlo niekoľko jedličiek a smrečkov. O vyspelosti
niektorých ľudí svedčí i to, že zariadenie , ktoré slúži ako sklad a bufet používajú ako záchod. Chceme náš spoločný športový areál chrániť a zveľaďovať, aby
slúžil na aktívny oddych a mládeži na zábavu.
Tešíme sa na najbližšie stretnutie na našom ihrisku dňa 20. 5. o 17. hodine s Lipníkmi. Dňa 13. 5. máme voľný žreb, a preto plánujeme zápas medzi bývalými a
súčasnými hráčmi. Dúfame, že toto atraktívne stretnutie priláka veľa divákov. Tešíme sa aj na ďalšie zápolenia a hry na našom ihrisku.
V nedeľu o 1530 odchádzame autobusom do Radatíc.
Milan Bardák